Hnutie nerastu neodmieta technológie ani inovácie, ale kritizuje ich fetišizáciu a nekritické prijímanie. Tvrdí, že práve rastový imperatív často brzdí skutočný pokrok a presmerúva inovácie nesprávnym smerom. Nerast sa nepýta, ako oddeliť ekonomický rast od ekologických škôd, ale ako oddeliť prosperitu od samotného rastu. Mnohé dnešné „inovácie“ v skutočnosti udržateľnosť nezlepšujú, ale zvyšujú spotrebu a vytvárajú umelé potreby. To, že vieme niečo technologicky vyrobiť, ešte neznamená, že by sme to vyrábať mali.

V rastovej ekonomike sú inovácie poháňané ziskom, nie verejným záujmom či kvalitou života. Talent a výskum sa tak sústreďujú na produkty a algoritmy zvyšujúce spotrebu, závislosť a zisky firiem. Mnohé sociálne a ekologické inovácie, ktoré by boli kľúčové pre udržateľnú spoločnosť, zostávajú nepodporené. O tom, do čoho sa investuje, rozhodujú najmä ekonomické elity, čo vedie k plytvaniu zdrojmi na projekty bez širšieho spoločenského prínosu. Nerast preto volá po silnej demokratickej kontrole smerovania vedy, výskumu a technológií. Podporuje low-tech a konviviálne technológie, ktoré slúžia skutočným potrebám komunít a posilňujú ich sebestačnosť.

Viac o tejto téme si môžte prečítať tu.

Čo sa týka emisií, nerastové hnutie netvrdí, že ekonomický rast nemožno oddeliť od emisií skleníkových plynov. Vďaka obnoviteľným zdrojom energie to možné je. Emisie skleníkových plynov ale nemožno oddeliť od ekonomického rastu dostatočne rýchlo na to, aby sme odvrátili najhoršie klimatické scenáre. Pre predstavu: ak by sme pokračovali v raste 3 % ročne, naše ekonomiky by boli do konca storočia 10-násobne veľké. Dekarbonizovať takú veľkú ekonomiku je oveľa ťažšie ako dekarbonizovať súčasnú veľkosť ekonomiky, alebo dokonca ekonomiku, ktorá by bola menšia. Čím väčšia bude naša ekonomika, tým ťažšie bude ju dekarbonizovať. Naopak, čím menej budeme zvyšovať výrobu a spotrebu, tým jednoduchšia bude dekarbonizácia. Preto potrebujeme nielen technologické inovácie, ale aj budovať kultúru dostatku a ekonomický systém, ktorý ho umožňuje všetkým.

Často sa pri argumentácii podporujúcej zelený rast využíva štúdia, ktorá uvádza príklady osemnástich krajín, ktoré dosahovali ekonomický rast a medzi rokmi 2005-2015 v priemere znížili svoje emisie o 2,4 % ročne. Využívať tieto príklady na podporu tézy zeleného rastu je ale zavádzajúce. V skutočnosti zo štúdie vyplýva, že iba osemnástim krajinám na svete (čo nie je veľa) sa podarilo v rokoch 2005-2015 (čo je pomerne malý časový úsek) znížiť (zníženie je nepatrné) emisie CO2 (čo je iba jeden z mnohých environmentálnych dopadov),  pričom časť tohto zníženia možno vysvetliť spomalením tempa rastu HDP. Zďaleka teda nejde o zelený rast, jedná sa iba o rast o niečo menej deštruktívny ako predtým.

Ako píše nerastový odborník Timothee Parrique: „Predstavte si niekoho, kto by uprostred pandémie povedal, že v súčasnej dobe v bohatých krajinách počet pozitívnych prípadov klesá, ale potom by ste zistili, že:
(a) sa toto tvrdenie týka iba malej, nereprezentatívnej demografickej skupiny, nie všetkých bohatých krajín, ale len hŕstky z nich,
(b) sa týka iba jedného typu COVID-19 a ignoruje všetky ostatné,
(c) že ono „v súčasnej dobe“ mohlo znamenať len niekoľko dní, kedy sa po zvyšok času trendy zhoršovali, a že
(d) miera poklesu pozitívnych prípadov je marginálna.

Toto tvrdenie je síce upokojujúce a optimistické, ale nebezpečné, pretože predpokladá, že ideme správnym smerom a správnym tempom, zatiaľ čo realita je opačná.

Ak by sme hľadali dôkazy o tom, že zelený rast funguje, mali by spĺňať nasledujúce kritériá:

Pri ekonomickom raste sa:

• znižujú všetky environmentálne dopady, nielen emisie skleníkových plynov
• znižujú sa dostatočne rýchlo na to, aby sme sa stihli vyhnúť najčiernejším scenárom klimatickej krízy, kolapsu biodiverzity atď.
• sledujú aj dopady dovozu a spotreby, nielen teritoriálne dopady na danom území
• znižovanie týchto vplyvov je trvalé, nielen dočasné
• znižovanie týchto dopadov nedopadá negatívne na tie najchudobnejšie, teda najmenej znečisťujúce časti spoločnosti

Štúdie, ktoré pracujú s najoptimistickejšími scenármi v rámci zvyšovania produktivity v budúcnosti dospievajú k rovnakému záveru: dokonca ani za najlepších podmienok nie je absolútne oddelenie rastu HDP od využívania zdrojov v celosvetovom meradle možné (Dittrich et al., 2012, UNDP 2017, Hickel and Kal 2019, Parrique et. 2019). Navyše už teraz prekračujeme 7 z 9 planetárnych medzí a ďalší rast pre nás môže byť fatálny.Vedci si vďaka empirickým dátam začínajú uvedomovať, že existujú fyzikálne limity na efektívne využívanie zdrojov. Iste, môžeme byť schopní vyrábať autá, iPhony a mrakodrapy efektívnejšie, ale nemôžeme ich vyrábať zo vzduchu. Akonáhle dosiahneme hranice efektivity, snaha o akýkoľvek stupeň hospodárskeho rastu opäť zvýši spotrebu zdrojov.Prečo by sme sa mali o ďalší rast usilovať, keď máme značné dôkazy o tom, že ekonomický rast v bohatých krajinách nás nerobí šťastnejšími, nepredlžuje našu očakávanú dĺžku života, nezlepšuje sociálnu mobilitu, a neprináša nám lepšie fyzické ani mentálne zdravie? Cieľom nášho ekonomického systému by nemal byť rast, ale uspokojenie konkrétnych ľudských potrieb. Ak napríklad potrebujeme bicykle pre veľkú časť spoločnosti, mali by sme ich vyrobiť, ale výroba bicyklov by nemala exponenciálne stúpať o 3 % ročne.

Aj keby sme mali 100% cirkulárnu ekonomiku (čo je kvôli zákonom termodynamiky nemožné), ale ekonomika by sa stále zväčšovala, vyžadovala by ťažbu nových surovín. V súčasnosti sa globálne recykluje len 7,3 % surovín a toto číslo posledné roky klesá, pretože miera recyklácie nestačí globálnemu rastu ekonomiky. Navyše nestačí, aby sme súčasné príliš veľké ekonomiky menili na cirkulárne. Podľa výskumu samotná Európa využíva 70-97 % surovín „bezpečného spotrebného priestoru“, ktorý je k dispozícii pre celý svet. Rozhodne potrebujeme zvyšovať opätovné využívanie materiálov a uzatvárať materiálové toky ale potrebujeme taktiež znižovať spotrebu konkrétneho tovaru ako je napr. individuálna automobilová doprava, rýchla móda a ďalšie.

Nebezpečenstvo cirkulárnej ekonomiky tkvie aj v „greenwashingu“ mnohých firiem, ktoré sa do cirkulárnych riešení púšťajú nie preto, aby vyrábali menej, ale aby ušetrené zdroje a zisky využili na ďalšiu produkciu (tzv. Jevonsov paradox). Aj keď sa vďaka technologickým inováciám stane konkrétny tovar udržateľnejší na jednotku, často s tým klesne aj cena daného tovaru, ktorý sa stáva prístupným širšej časti spoločnosti a celková environmentálna stopa v absolútnych číslach stúpa.

Ekonomický rast od osemdesiatych rokov 20. storočia zvyšuje nerovnosti. Podľa výskumu od Oxfamu „Survival of the Richest“ (môže byť preložené ako „Prežije ten najbohatší“), na každých 100 dolárov bohatstvo vytvoreného za posledných 10 rokov pripadlo 54,40 dolárov jednému percentu najbohatších a len 0,70 dolára 50 % najchudobnejších. Napriek populárnej teórii prekvapkávania, podľa ktorej sa bohatnutie bohatých oplatí všetkým, pretože toto bohatstvo údajne prekvapká aj k najchudobnejším častiam spoločnosti, tak môžeme konštatovať, že najchudobnejší dostávajú z týchto peňazí len výpar a navyše už dnes čelia negatívnym dôsledkom ekonomického rastu (väčšia komodifikácia bývania spojená s klimatickou zmenou a ďalšie).

Áno, v histórii boli momenty, keď rastová ekonomika pomáhala znižovať nerovnosti. Jedným z nich bolo obdobie po 2. svetovej vojne, avšak vtedajšie zdanenie najbohatších bolo neporovnateľné s výškou progresívneho zdanenia dnes. V USA boli vtedy napríklad skupiny zarábajúce nad 200 000 USD zdanené 94 % a podobné to bolo aj v ďalších európskych krajinách, napr. dane pre najbohatších vo Veľkej Británii boli 97,5 %, vo Francúzsku 90 %.

Majetkové nerovnosti sa rýchlo prehlbujú aj v našich končinách. Napríklad v Českej republike v roku 2019 vlastnilo najbohatších 10 % obyvateľov 64 % majetku. V roku 2021 vlastnilo 10 % najbohatších už 67,6 %. Rétorika rastu slúži ako výhovorka pre bohaté elity, aby platili menej na daniach a pokračovali v bohatnutí bez toho, aby zo zväčšujúceho sa ekonomického koláča mali niečo aj tí najchudobnejší. Ako povedal Henry Wallich, guvernér americkej Federálnej rezervnej banky: „Rast nahrádza rovnosť príjmov. Kým sa dosahuje ekonomický rast, ľudia majú nádej, a to robí veľké rozdiely v príjmoch znesiteľnými.“ Z pohľadu nerovností teda oveľa viac záleží na tom, ako je náš „ekonomický koláč“ rozdelený, nie o koľko rastie. Pokiaľ mal byť rast liekom na nerovnosti, rovnosť môže byť liekom na rast.

Viac ako pol storočia sa ekonómovia a politici fanaticky sústredili na rast ako na jediný možný spôsob, ako ukončiť celosvetovú chudobu a zlepšiť životy ľudí. V ére ekologického kolapsu však táto stratégia nie je racionálnym riešením, pretože práve tí najchudobnejší znášajú väčšinu negatívnych dôsledkov ekonomického rastu a navyše z neho nemajú takmer nič. Na každých 100 dolárov bohatstva vytvoreného za posledných 10 rokov pripadlo 50 % najchudobnejším obyvateľom planéty iba 0,70 dolárov.

Dominantný príbeh, ktorý počúvame v spoločnosti je, že chudoba vo svete rýchlo klesá vďaka globalizácii a voľnému trhu. Tento príbeh je však založený na veľmi nízkej hranici chudoby, definovanej ako $1,90 na deň Svetovou bankou. Podľa mnohých ekonómov a ekonómok by táto hranica mala byť vyššia, okolo $5 dolárov na deň (parita kúpnej sily v roku 2005), čo je minimum nevyhnutné pre dobrú výživu a normálnu dĺžku ľudského života. Táto miera chudoby sa od 80. rokov minulého storočia dramaticky zvýšila. Odhaduje sa, že s menej ako touto sumou žije 4,2 miliardy ľudí; to je takmer 60% svetovej populácie. Príbeh o znižovaní globálnej chudoby a úspechu globálneho kapitalizmu sa rozpadá a obracia.

Zároveň treba pripomenúť, že pre väčšinu ľudí ktorí ešte žijú v samozásobiteľskej ekonómie (subsistence economy) peniaze nie sú relevantné. Netrpia z nemožnosti sa liečiť, vzdelávať alebo živiť. Oni si jednoducho vybrali iný model civilizácie ako náš. Chudoba spolu s konceptom „nerozvinutých krajín“ boli umelo vytvorené. Dá sa povedať, že tento koncept má svoj dátum narodenia a otca.

V 20 januára 1949, Harry Truman, nový Prezident Spojených Štátov Ameriky počas svojho inauguračného prejavu, predstavuje nový pojem “nevyvinuté krajiny” („underdevelopment“) vzťahujúci sa na krajiny, ktoré neboli industrializované. Program bol jasný: “Musíme sprístupniť výhody nášho vedeckého napredovania a priemyselného pokroku na zlepšovanie a rasť zaostalých krajín”. Nový svetový poriadok sa odvtedy usadil v kolektívnej mysli: svet bol teraz iba jednorozmerný rebrík s rôznymi stupňami: vyvinuté, rozvojové a nevyvinuté. Civilizácia mohla byť len jedna: priemyselná civilizácia v modele západných krajín. Tradičné, agrárne, pomalé civilizácie boli teraz považované za biedne, chudobné a primitívne.

Preto čísla o chudobe hovoria viac o našom etnocentrizme ako o ich chudobe. Pozeráme sa na skutočnosť cez deformujúci hranol nášho modelu rozvoja. Ale ako povedal francúzsky antropológ Marcel Mauss (1872 – 1950): “Neexistuje necivilizovaný ľud. Existujú iba ľudia rozličných civilizácií”.

Následne sa koncept rozvoja stal dokonalým zdôvodnením aby sa otvorili nové trhy pre Západné firmy a zväčšil geopolitický vplyv.

Totiž výskum, ktorý podrobne sledoval toky peňazí aj materiálov, ktoré tečú z krajín globálneho Juhu na globálny Sever, zistil, že medzi rokmi 1990–2015 pripadá na $1 rozvojovej pomoci, ktorý smeruje z krajín globálneho Severu do krajín globálneho Juhu, 30 dolárov, ktoré tečú z Juhu na Sever. Globálny Sever teda nerozvíja globálny Juh, ale presne naopak. Je to chudobný Juh, ktorý je vykorisťovaný a vďaka ktorému môže globálny Sever naďalej bohatnúť.

Liekom na globálne nerovnosti teda nie je rast, ale dôstojná mzda pre ľudí všade na svete, progresívne zdanenie najbohatších a demokratizácia globálnych ekonomických inštitúcií ako je Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Svetová obchodná organizácia. Len cez demokratickejšie globálne procesy budú mať chudobné krajiny väčšie slovo pri rozhodovaní a väčšiu kontrolu nad svojou vlastnou hospodárskou politikou.

Nerastové hnutie nekladie požiadavku na zmenšovanie ekonomiky na všetky krajiny rovnomerne. Cieli ho prevažne na krajiny globálneho Severu, ktorých nadspotreba je neudržateľná a prekračuje planetárne medze. Naopak, dosiahnutie globálnej spravodlivosti a dobrého života v rámci planetárnych medzí pre všetkých je hlavným cieľom nerastového hnutia. Ak chceme zabezpečiť, aby najchudobnejších ľudí na planéte dosiahli kvalitný život a mohli zvyšovať svoju energetickú spotrebu bez toho, aby sme spôsobili klimatický kolaps, potrebujeme v západných krajinách znižovať našu spotrebu a to nielen technologickými inováciami, ale aj rozširovaním verejnej infraštruktúry a zmenou životného štýlu.

To však neznamená, že ideológia ekonomického rastu je nevyhnutnou stratégiou na zvyšovanie kvality života pre krajiny globálneho Juhu. Jedným z negatívnych príkladov využitia ideológie rastu môže byť ekonomický rast Indie, ktorý reálne poškodil najchudobnejšiu časť indickej populácie. Krajiny globálneho Juhu by sa teda nemali usilovať o ekonomický rast ako cieľ sám o sebe, ale o naplnenie konkrétnych potrieb všetkých ich obyvateľov – ideálne s čo najnižšou energetickou spotrebou a to napr. skrze rozširovanie verejných služieb, ako to urobila napr. Kostarika alebo indický štát Kerala, ktoré dosahujú kvalitu života západných krajín s minimálnym environmentálnym dopadom a bez obrovského HDP.

Rast nestačí na boj proti chudobe. Napriek fenomenálnemu rastu v posledných dekádach je v Spojených štátoch 40 miliónov chudobných (12 %) a vo Veľkej Británii 11 miliónov (17 %) obyvateľov chudobných. To je rovnaké percento ako v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

V roku 2008 žilo 24 % obyvateľov v krajinách s vysokým príjmom s menej peniazmi, než koľko je sociálne akceptované minimum v daných krajinách. Rast nie je efektívnym mechanizmom na znižovanie globálnej chudoby.

Najchudobnejších 60 % ľudstva má iba 5 % podiel na príjme, ktorý vytvára globálny rast. Ovocie rastu by určite mohlo byť lepšie prerozdelené. Ale to isté platí aj o nemeniacom sa alebo klesajúcom produkte. Rast sa používa ako výhovorka na odmietnutie redistribúcie, pretože redistribúcia údajne obmedzuje rast a tiež preto, že rast so sebou nesie prísľub lepšej budúcnosti pre každého. V tomto zmysle sa snaha o rast stáva prekážkou v boji proti chudobe.

Takmer žiadny.
Post-rast sa viacej používa v akademických a inštitucionálnych kruhoch a má menšiu politickú konotáciu. Post-rast je vízia ekonomiky, kde základné ľudské potreby budú uspokojené bez toho, aby sme prekračovali planetárne medze a kde naša ekonomika nebude závislá na nekonečnom raste.

Nerast sa viacej používa v aktivistických kruhoch a má väčšiu politickú konotáciu (antikapitalistickú, proti ideológii rozvoja). Nerast nie je trvalý stav, je to cesta k dosiahnutiu udržateľného fungovania spoločnosti. Trvalý pokles HDP by bol totiž rovnaký nezmysel ako nekonečný rast.

Pre niektorých je teda post-rast vízia a nerast cesta k splneniu tejto vízii.

Mimochodom, trvalo udržateľný rozvoj, pokiaľ „rozvoj“ obsahuje trvalý rast ekonomiky (ako v Cieľoch Udržateľného Rozvoja Spojených Národov), je oxymoron (protirečenie).

Súčasťou kultúrneho nerastu je aj snaha zmeniť predstavu o ľudskej prirodzenosti, ktorá je často v zajatí predstáv, že človek je prirodzene sebecký, súťaživý, lenivý, motivovaný čisto ziskom. Z mnohých vedeckých odborov vieme, že to tak nie je a že ľudia majú obrovskú kapacitu byť vnútorne motivovaní, byť solidárni a spolupracovať. Súčasťou kultúrneho nerastu je aj premena inštitúcií (školy, biznis, väznice), ktorá by podporovala práve toto pro-sociálne správanie, viac ako individuálny záujem.

Nepovažujeme technológiu za zlú samu osebe, ale poukazujeme na to, že technológia práve nie je neutrálna.

Každá technológia je vytvorená ľuďmi, ktorí do nej vštepujú vlastné hodnoty a vízie. Výsledkom je vždy produkt, ktorý sa dá používať len v určitých sociálnych, politických a materiálnych podmienkach. Ako povedal pápež František (Laudato si’, 2015):
„Treba uznať, že technické produkty nie sú neutrálne, pretože vytvárajú rámec, ktorý podmieňuje životné štýly a orientuje spoločenské možnosti v smere záujmov určitých mocenských skupín.“

Zoberme si dve symbolické technológie každodenného života, ktoré každá trochu inak ilustruje neneutralitu technológií: smartfóny a autá.

Smartfóny zásadne zmenili sociálne prostredie a ľudské interakcie. Bez ohľadu na spôsob ich využitia je faktom, že dnes je človek bez smartfónu ostrakizovaný, ak nie priamo diskriminovaný. Každý QR kód je pre neho bariérou odstrániteľnou len smartfónom. Dnes bez smartfónu neviete, alebo len veľmi ťažko viete fungovať normálne v spoločnosti. Občianstvo, práca, administratíva, služby, bankovníctvo, platby, škola, zdravie… postupne sa všetky oblasti života prerábajú tak, aby najľahšie a najlepšie fungovali pre ľudí pripojených na smartfón.

Autá nemôžu byť vôbec používané bez rozsiahlej a komplexnej infraštruktúry. Pre ne treba budovať cesty, osvetlenie, značky, semafory, obrubníky, brány, parkoviská… Treba pretvoriť celú krajinu tak, aby voda a zvieratá mohli naďalej prechádzať cez cesty, alebo aby cesty mohli viesť cez kopce a hory. A to všetko ešte predtým, než začneme riešiť pohonné hmoty, ktoré treba ťažiť, spracovať, dopraviť a napokon natankovať. Auto v sebe nesie určitú predstavu o tom, ako má vyzerať krajina a ako má fungovať spoločnosť, bez ohľadu na to, čo používateľ s autom robí.

Podľa historika technológií Françoisa Jarrigea sa koncept neutrality technológií historicky budoval v snahe „zabrániť akejkoľvek skutočnej reflexii o technických voľbách a samotných technických zariadeniach, aby sa diskusia vrátila späť k vágnej otázke ich použitia“.

Nerast teda chce vrátiť ľuďom moc rozhodovať o tom, ktoré technológie chceme a ktoré nechceme používať a rozvíjať. Neexistuje žiadna fatalita. To, čo je vytvorené ľuďmi, môže byť ľuďmi aj rozobraté, prerobené a niekedy aj opustené.