Dáta ukazujú, že dnešný spôsob fungovania spoločnosti nie je dlhodobo udržateľný. Už viac ako 50 rokov spotrebúvame viac zdrojov, než dokáže Zem obnoviť, a prekročili sme 7 z 9 planetárnych limitov, ktoré udržiavajú planétu obývateľnú.

Nečelíme len klimatickej zmene, ale širšej ekologickej kríze, ktorá zasahuje všetky hlavné systémy Zeme.

Voda je čoraz viac znečistená chemikáliami a plastmi. Mikroplasty sa už nachádzajú v oceánoch, ovzduší, potravinách aj v ľudskom tele. Otepľovanie spôsobuje zánik koralových útesov, narúša oceánske ekosystémy, prehlbuje suchá, prispieva k zasoleniu pôdy a urýchľuje topenie ľadovcov.

Život na Zemi rýchlo ubúda – za posledných 50 rokov klesla veľkosť populácií stavovcov v priemere o takmer 70 %. Voľne žijúce cicavce dnes tvoria už len malý zlomok všetkých cicavcov a vedci hovoria o šiestom masovom vymieraní druhov.

Ohrozená je aj pôda – približne tretina svetovej pôdy je znehodnotená a zvyšok výrazne poškodzujú intenzívne poľnohospodárstvo, odlesňovanie a chemické znečistenie.

Súčasná sociálna kríza je do veľkej miery dôsledkom systému, ktorý uprednostňuje zisk pred ľuďmi. Prehlbujú sa sociálne nerovnosti, stredná trieda sa rozpadá a prístup k bývaniu, vzdelaniu či zdravotnej starostlivosti sa pre mnohých stáva nedostupným. Bývanie sa zmenilo na investičný nástroj, čo tlačí mladých ľudí a rodiny do neistoty a chudoby.

Tlak na výkon, konkurenciu a neustálu produktivitu ničí duševné zdravie – rastú úzkosti, depresie, vyhorenie aj osamelosť. Práca je čoraz menej istá a ani poctivá práca už negarantuje dôstojný život.

Klimatická kríza a globálne nerovnosti zvyšujú ceny potravín, podporujú migráciu a prehlbujú spoločenské napätie. Výsledkom je strata dôvery v inštitúcie, polarizácia spoločnosti a oslabovanie komunitných väzieb.

Aj kríza demokracie úzko súvisí so súčasným ekonomickým systémom založeným na neustálom raste a maximalizácii zisku. Tento model vedie ku koncentrácii bohatstva a moci v rukách malej skupiny aktérov, ktorí majú neúmerný vplyv na politické rozhodovanie. Formálna rovnosť občanov sa tak v praxi vytráca.

Trhová logika preniká do verejných služieb, čím sa oslabuje pojem spoločného dobra. Štát sa čoraz viac správa ako správca trhu, nie ako ochranca verejného záujmu.

Politické rozhodovanie sa prispôsobuje krátkodobým ekonomickým cieľom a volebným cyklom, nie dlhodobým potrebám spoločnosti. Sociálna a pracovná neistota oslabuje občiansku angažovanosť a dôveru v demokratické inštitúcie. Mnohí ľudia majú pocit, že ich hlas nemá reálnu váhu. To vytvára živnú pôdu pre autoritárske tendencie.

Demokracia tak často zostáva len formálnym rámcom, zatiaľ čo skutočná moc sa presúva k ekonomickým elitám a finančným trhom. Bez zmeny ekonomických pravidiel sa schopnosť demokracie napĺňať potreby väčšiny ďalej oslabuje.