Na máločom sa ľudia zhodnú tak ako práve na ekonomickom raste. Tento zjednocujúci element inak protichodných skupín je dnes považovaný za samozrejmý cieľ spoločnosti, kde rast HDP je meradlom úspechu, stability a politickej legitimity. Udržiava sa predstava, že to, čo prospieva kapitálu, nakoniec prospieva celej spoločnosti. Z pohľadu HDP je úplne jedno, či firma predá slzný plyn v hodnote milióna eur, alebo ten milión nájde využitie v zdravotníctve; či zisky generuje OnlyFans alebo predaj kompostovačov – číslo rastie rovnako, progres je nediskutabilný.
Závislosť na raste
Závislosť na raste je výzvou rovnako pre kolektívnu psychológiu a politickú štruktúru, ako aj pre tvorbu ekonomických politík
Práve od tejto ilúzie, že závislosť na raste je prirodzeným zákonom, a nie historicky a politicky vytvoreným modelom, ktorý dnes naráža na svoje ekologické, sociálne aj ekonomické limity, sa však musíme oslobodiť, ak máme účinne čeliť ekologickej kríze a prehlbujúcim sa sociálnym nerovnostiam.
Nie je to však len otázka ideológie. Súčasný sociálno-ekonomický systém je nastavený tak, že na svoje fungovanie očakáva neustály rast. Táto závislosť od rastu sa prejavuje naprieč kľúčovými oblasťami ekonomiky.
Pri tomto nastavení, vskutku, stagnácia alebo recesia má deštruktívne následky a znamená úpadok životných podmienok pre mnohých. Zároveň sa však vynára otázka, či usporiadanie, v ktorom ekonomický rast zohráva prioritnú úlohu, predstavuje najvhodnejší spôsob organizácie tvorby a prerozdeľovania bohatstva. Či verejná chudoba a privátne bohatstvo sú cestou, kam pomaly (niekde rýchlejšie) smerujeme.
Ako však táto ideológia a systémová závislosť od rastu vlastne vznikli?
Stručná história rastu
Ako spomína Matthias Schmelzer v Hegemony of Growth, predstava nekonečného ekonomického rastu je relatívne novým javom. Až v 20. storočí, najmä po Veľkej hospodárskej kríze a druhej svetovej vojne, sa rast HDP stal politickým cieľom zjednocujúcim inak protichodné frakcie. Meranie ekonomiky jedným číslom (HNP/HDP), pôvodne vytvorené ako technický nástroj, sa postupne premenilo na normu prosperity. A to aj napriek varovaniam tvorcu tohto ukazovateľa – Simona Kuznetsa – keďže meria ekonomickú aktivitu a produkciu, ale nezohľadňuje kvalitu rastu, životnú úroveň alebo rozdelenie príjmov.
Hoc ekonomický rast bol v povojnovom období do určitej miery funkčný, umožňujúci budovanie infraštruktúry, sociálnych štátov, ale aj zlepšenie životnej úrovne, postupne sa premenil z nástroja na cieľ sám o sebe, oddelený od otázok blahobytu, ekologicko-klimatických dôsledkov alebo spravodlivosti, či už vnútro-národnej alebo globálnej.
Od 70. rokov sa závislosť na raste ešte viac prehĺbila. Po kríze povojnového keynesiánskeho modelu existovala politická voľba buď akceptovať ekologické limity, posilniť sociálnu spravodlivosť a dekolonizačné nároky, alebo obnoviť akumuláciu kapitálu prostredníctvom deregulácie, privatizácie a disciplinácie práce s prísľubom, že práve tento prístup umožní nekonečnej ľudskej predstavivosti vyriešiť problémy vzniknutej environmentálnej krízy. Presvedčivejšou rétorikou bola možnosť druhá a tak sa začala cesta neoliberalizácie, symbolicky spájaná s Thatcherovou a Reaganom.
Cieľom tohto projektu však nebola všeobecná prosperita, ako argumentuje David Harvey, ale obnova triednej moci. Rast sa stal štrukturálnou nutnosťou ekonomiky založenej na dlhu, konkurencií a očakávaní budúcich ziskov. Firmy expandujú, aby zostali konkurencieschopné, štáty rastú, aby mohli splácať dlh, mestá rastú, aby udržali rozpočty – stagnácia tu nie je neutrálna, má zničujúce dopady. Postupujúcou globalizáciou a rozšírením tohto modelu aj pomocou rozvojových programov pod záštitou organizácií ako Medzinárodný Menový Fond alebo Svetová Banka bol imperatív rastu exportovaný, často na úkor ekonomickej suverenity a sociálnej stability krajín globálneho Juhu, čoho následky stále plynú. Takže aj keby sme, ako spoločnosť, nahradili rastovú ideológiu kultúrou dostatku, ale štruktúra ekonomiky by zostala rovnaká, nedosiahli by sme nerastovej spoločnosti ale práve krízy rastového ekonomického systému – preto sú otázky štruktúry centrálne.
Rast je často obhajovaný tromi hlavnými tvrdeniami. Dáta však ukazujú opak:
Vízia nerastu
Rast teda nie je len ekonomickou politikou, ale aj kultúrnym príbehom. Prostredníctvom médií, inštitúcií a jazyka je prezentovaný ako prirodzený, nevyhnutný, morálne správny, ako zdravý rozum. Neúspech sa individualizuje, zatiaľ čo systémové príčiny nerovností zostávajú skryté. Zisk je privatizovaný, ale straty kolektivizované. To už ako zdravý rozum neznie.
Nerast neznamená recesiu, chudobu či návrat späť do minulosti, ale plánovaný, demokratický prechod k ekonomike, ktorá má na prvom mieste prosperitu, ktorá kladie dôraz na dostatok, starostlivosť, prerozdelenie, spravodlivosť a ekologickú regeneráciu, ktorá nečaká v ilúzií, že bohatstvo jedného dňa pretečie. Znamená znižovanie sociálne a ekologicky škodlivej produkcie (napr. fosílny priemysel, rýchla móda) a posilňovanie sektorov, ktoré zvyšujú kvalitu života (zdravotníctvo, vzdelávanie, verejná doprava). Nerast je tiež antikoloniálnym projektom a pre mnohé krajiny globálneho Juhu znamená práve priestor pre autonómny rozvoj odkláňajúc sa od nerovnej výmeny a vykorisťovania.
Rast nie je synonymom pokroku. V čase klimatickej a sociálnej polykrízy sa stáva patologickým imperatívom. Otázka už neznie, či a ako môžeme pokračovať v raste, ale ako chceme žiť dobre v jeho absencii. Na druhej strane treba dodať, že cesta zmeny štruktúry ekonomiky nesie veľa nezodpovedaných otázok, a preto je potrebné prijať neistotu ako hodnotu nádeje, s ktorou sa oplatí pracovať – lebo istota terajšej trajektórie to má s istotou namierené do kolapsu ekosystémov a slobodnej spoločnosti.