Hnutie nerastu nevyzýva na zahodenie všetkého dobrého, čo nám industriálna civilizácia priniesla, ani dogmaticky neodmieta technológie a inovácie. Iba sa vyhýba ich fetišizácii a nekritickému prijatiu. Rôzne typy technológií a inovácií majú svoje miesto aj vo svete bez rastu. Je možné sa naopak oprávnene domnievať, že je to práve rastový imperatív, ktorý technologickému pokroku bráni a nerastové hnutie sa naopak usiluje o rozvoj kvalitných a demokraticky schválených technológií.
Počas diskusií o zelenom raste sú inovácie prezentované ako všeliek, väčšina ľudí k nim pristupuje nekriticky a považuje ich za automaticky pozitívne. Práve tento technodeterministický pohľad na vývoj spoločnosti nerast spochybňuje. Otázka, na ktorej stojí nerast nie je „ako oddeliť ekonomický rast od rastúcich environmentálnych problémov“ ale „ako oddeliť prosperitu od ekonomického rastu“.
Bohužiaľ, po návšteve nákupného centra si človek uvedomí, že väčšina dnešných „inovácií“ nám cestu k udržateľnej civilizácii skôr komplikuje než uľahčuje. Vzhľadom na to, že žijeme na planéte s obmedzenými zdrojmi, to, že sme vďaka technológiám schopní vyrobiť niečo nové, ešte neznamená, že by sme to vyrábať mali – aj keď to trh a umelo vytvorený dopyt spotrebiteľov umožňujú. Potrebujeme naozaj „smart“ záchody alebo na WIFI pripojené chladničky? Predstavujú „smartfóny skutočný pokrok pre ľudí vzhľadom na rastúci počet patológii, ktoré spôsobujú (depresia, úzkosť, pocit osamelosti, závislosť, strata autonómie a kreativity, rôzne porušenia psychického rozvoja u detí atď.)?
V rastovom ekonomickom systéme je hnacou silou inovácií zarábanie peňazí. Kapitalizmus neposkytuje ľuďom stimuly na rozvíjanie nápadov, ktoré zvyšujú všeobecnú ľudskú prosperitu, ale stimuly na rozvíjanie tých nápadov, ktoré môžu predať za peniaze. V tom je zásadný rozdiel. Preto dnes napríklad kvalitní psychológovia, antropológovia alebo matematici končia vo firmách, kde pracujú na tvorbe algoritmov, ktoré nás umelo a zbytočne udržujú pri službách a aplikáciách, čo majiteľom umožňuje generovať vyšší zisk, alebo vymýšľa precízne reklamné taktiky, aby u detí i dospelých vyvolali umelé túžby po nových výrobkoch. Kapitalistické rastové poňatie umožňuje vznik iba časti inovácií a vynecháva celý rad sociálnych a ekologických inovácií, ktoré môžu pre udržateľnú civilizáciu zohrať kľúčovú úlohu, ale rastový systém ich nedokáže oceniť.
Aj preto je dnes veľká časť výskumu v skutočnosti zameraná na rast, bez ohľadu na to, či je financovaná súkromnými alebo verejnými peniazmi. Väčšinou následné inovácie neskôr využije a privatizuje rastový biznis, ktorý si ich monopolizuje patentmi. Skutočnou otázkou teda nie je, či inovácie chceme alebo nie, ale: „Na aké problémy by sme mali vynaložiť naše obmedzené kapacity pre inovácie?“ Samotná definícia problému je sociálne konštruovaná. A vzhľadom na to, do akých inovácií sa bude investovať v súčasnom ekonomickom systéme rozhodujú najbohatšie elity, inovácie do ktorých investujeme, odráža ich záujmy a priority (napr. lety do vesmíru).
Pre našu budúcnosť, pre ochranu prírody a pre spoločné dobro je najvyšší čas na silnú demokratickú kontrolu na smer a rýchlosť vývoja vedy, výskumu a technológií.
V tomto duchu nerast podporuje „low-tech“ alebo „konviviálne technologie“ (z lat. con-vivir = žiť spolu), teda technológie, ktoré korešpondujú so skutočnou potrebou danej komunity a sú opraviteľné a vylepšiteľné tou komunitou ideálne lokálnymi zdrojmi a nástrojmi.
Stručne povedané, nerast vyzýva na znovuzískanie demokratickej kontroly nad tým, čo sa vyrába, ako, kedy a na aký účel.
