Kto by nechcel rásť? Stromy rastú, plodiny rastú, deti rastú – rast sa zdá byť prirodzený, nevyhnutný a v zásade dobrý. Prečo by teda nemala rásť aj ekonomika? Tento argument však naráža na jednoduché pozorovanie: v prírode nič nerastie nekonečne. Podobne ako by bolo absurdné očakávať, že dieťa bude rásť do výšky exponenciálne päť, desať či dvadsať metrov (čo by bolo prinajmenšom nepraktické), je namieste pýtať sa, koľko rastu je dosť a ako definujeme prosperitu. Napriek tomu sa ekonomický rast stal takmer posvätnou metrikou úspechu. Keď HDP spomaľuje alebo klesá, prichádza panika. Stagnácia sa rovná zlyhaniu. Veď rast má predsa znižovať chudobu, chrániť životné prostredie a zmierňovať nerovnosti, alebo nie?
Začnime chudobou. Ak by mali všetci obyvatelia planéty dosiahnuť aspoň päť dolárov príjmu denne, pri súčasnom tempe rastu by to trvalo približne 200 rokov – a to bez započítania klimatických škôd a nákladov adaptácie. Ani environmentálne sľuby rastu neobstoja. Koncepty ako decoupling, teda predstava, že ekonomika môže rásť, zatiaľ čo emisie a spotreba zdrojov klesajú, sa ukazujú ako empiricky slabé. Stav planéty, prekračovanie planetárnych hraníc a prehlbujúca sa klimatická kríza hovoria jasnou rečou, ako dokumentujú napríklad Parrique (Decoupling Debunked) či novšie správy organizácie Oxfam. Rovnako problematická je predstava, že rast automaticky znižuje nerovnosti. Hoci príjmy chudobnejších skupín v absolútnych číslach mierne rastú, ich relatívna pozícia voči bohatším sa výrazne nezlepšuje. Naopak, medzi rokmi 1990 a 2019 krajiny orientované na maximalizáciu rastu HDP najviac prispeli k nárastu príjmov horných 10 % populácie, zatiaľ čo spodných 40 % stagnovalo alebo si pohoršilo.
Tieto zistenia pritom nespochybňujú ani inštitúcie, ktoré zohrali kľúčovú úlohu pri presadzovaní rastového modelu, ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka či OECD. Napriek tomu sa diskusia zvyčajne neotáča k možnosti sveta po raste, ale k hľadaniu ďalšieho technického či trhového fixu, ktorý má expanziu udržať pri živote.
Dôvod je jednoduchý: rast dnes nie je len ideou, ale štrukturálnou podmienkou fungovania ekonomík založených na dlhu, konkurencii a očakávaní budúcej expanzie. Bez rastu sa rozpadajú rozpočty, podnikateľské modely aj politická legitimita. A práve preto sa otázka nerastu nejaví len ako provokácia, ale ako zásah do samotných základov systému. Odkiaľ sa však táto závislosť na raste vzala a prečo ju považujeme za prirodzenú?
Nedávny vynález
Závislosť od rastu je rovnako výzvou pre kolektívnu psychológiu a politickú štruktúru, ako aj pre ekonomický dizajn. Moderný model rastu, tu definovaný ako rast hrubého domáceho produktu ako nevyhnutná podmienka spoločenského úspechu, je často vnímaný ako prirodzený zákon pokroku. Avšak táto posadnutosť, ako upozorňuje Matthias Schmelzer (The Hegemony of Growth, 2016), je prekvapujúco novým historickým konceptom a nie trvalým znakom ľudskej civilizácie. Pred 19. storočím sa dlhodobý priemerný ekonomický rast pohyboval na úrovniach blízkych nule (okolo 0,05 % ročne), s krátkymi epizódami expanzie a častými krízami. Až v priebehu 30. a 40. rokov 20. storočia sa HDP etablovalo ako politický nástroj a ekonomický rast sa stal alfou a omegou hospodárskej politiky.
K denaturalizácii paradigmy rastu je preto užitočné nahliadnuť na prvé moderné konceptualizácie a meradlá ekonomiky, ktoré dnes pôsobia ako samozrejmé. Počas Veľkej hospodárskej krízy (1929-1939) bol v Spojených štátoch poverený mladý ekonóm Simon Kuznets vypracovaním agregovaného ukazovateľa, ktorý by dokázal zachytiť rozmanité ekonomické aktivity v jednom peňažnom čísle – čím vznikol hrubý národný produkt (predchodca HDP). Ako pripomína Jason Hickel (Less is More, 2019), Kuznets bol voči tomuto ukazovateľu opatrný a explicitne varoval pred jeho používaním ako všeobsiahleho meradla ekonomického a spoločenského pokroku, keďže HDP zaznamenáva ekonomickú aktivitu bez ohľadu na jej sociálnu či environmentálnu škodlivosť. V samotnom meraní ako takom nie je problém; problematickou sa stáva fixácia na rast HDP ako cieľ sám o sebe, oddelený od jeho dôsledkov.
V prvej polovici 20. storočia sa západným vládam skutočne podarilo prostredníctvom verejných investícií do infraštruktúry a zamestnanosti zvýšiť produkciu spôsobom, ktorý sa premietol do zlepšenia životnej úrovne (Sperber, 2019). V tomto období je preto možné hovoriť o raste ako nástroji spoločensky využiteľnej hodnoty. Tento prístup sa však zásadne zmenil po druhej svetovej vojne. Na konferencii v Bretton Woods v roku 1944 sa sformoval globálny systém ekonomického riadenia, v ktorom sa súhrnné ukazovatele ekonomickej aktivity, vrátane HDP, stali centrálnymi nástrojmi hospodárskej politiky, presne v rozpore s Kuznetsovými varovaniami.
Od 50. rokov 20. storočia, v kontexte studenej vojny, sa ekonomický rast postupne transformoval na normatívny cieľ a dogmu. So vznikom inštitúcií ako OECD sa štandardizovali ekonomické štatistiky a rastové hospodárstvo sa etablovalo ako samozrejmá národná úloha. Začala sa tzv. Veľká akcelerácia, HDP, energetická a materiálna spotreba prudko narastali a ekonomický rast sa stal nástrojom geopolitickej súťaže, vizitkou údajnej nadradenosti konkrétneho socioekonomického systému. Rast sa tak postupne stal synonymom pre progres, civilizáciu a silu – uctievaný, idealizovaný a naturalizovaný.
Už v 70. rokoch sa však začínajú objavovať systematické kritiky rastového modelu, ktorý fungoval skôr ako sociálna predstava, politické lepidlo či dokonca fetish zjednocujúci protichodné frakcie v snahe o vzájomné obohatenie, než ako objektívna ekonomická nevyhnutnosť. Tieto kritiky odhaľovali, že rastová mentalita vznikla v špecifickom historickom a kultúrnom kontexte a zároveň sa umne vyhýbala riešeniu štrukturálnej a triednej nerovnosti. Práve tým otvárali priestor pre úvahy o tom, že rast ako dominantný organizačný princíp spoločnosti nie je nevyhnutný a že ho možno, v kontexte globálnej polykrízy, treba nahradiť ekosociálnymi prístupmi k hospodárstvu a blahobytu.
Neoliberalismus – rast na Steroidoch
Nutnosť ekonomického rastu v súčasnosti nepredstavuje len ideologickú preferenciu, ale aj štrukturálne pravidlo zakotvené v právnych a finančných mechanizmoch vlastníctva a dlhu, ako upozorňuje Pascal van Griethuysen. Inštitúcia súkromného vlastníctva poskytuje záruky pre úverové vzťahy, ktoré generujú úročený dlh. Moderné ekonomiky tak fungujú ako dlhové systémy, ktoré si musia požičiavať, rásť a expandovať, aby boli schopné splácať záväzky vrátane úrokov. Rast sa tým stáva architektonickým základom ekonomiky, ktorej prežitie je viazané na predpoklad budúcej expanzie. Stagnácia nie je neutrálna možnosť, ale existenčné riziko.
Tento systémový tlak sa výrazne zintenzívnil v dôsledku neoliberalizácie, ktorá sa stala dominantným politicko-ekonomickým projektom od konca 20. storočia. Povojnový keynesiánsky model so silnými sociálnymi štátmi sa dostal do krízy v 70. rokoch, keď začala klesať miera ziskovosti kapitálu. Táto kríza však neznamenala absenciu alternatív. Naopak, existovala politická voľba medzi akceptáciou ekologických limitov, posilnením sociálnej spravodlivosti a dekolonizačných nárokov na jednej strane a obnovou akumulácie kapitálu prostredníctvom deregulácie a disciplinácie práce na strane druhej (Hickel 2020). Zvolenou cestou sa stala neoliberalizácia, symbolicky spájaná s tzv. revolúciou Margaret Thatcher a Ronald Reagana, charakterizovaná útokmi na odbory, znižovaním daní pre bohatých, privatizáciou verejného majetku, dereguláciou trhov a naslednou financializáciou. Ako argumentuje David Harvey v knihe ‘A Brief History of Neoliberalism’, ozajstným cieľom tohto projektu však nebola všeobecná prosperita, ale obnova triednej moci a prehĺbenie majetkovej nerovnosti. Prostredníctvom inštitúcií ako Medzinarodný menový fond a Svetová banka sa tento model exportoval globálne prostredníctvom rozvojových stratégií a programov štrukturálnych úprav, ktoré podmieňovali prístup k financiám dereguláciou, liberalizáciou a privatizáciou – často na úkor sociálnej stability a ekonomickej suverenity.
Upevnenie rastového imperatívu prebehlo napriek výraznej kritike 70. rokov, reprezentovanej napríklad publikáciou Limity rastu (1972), či bioekonomickými prácami Nicholasa Georgescu-Roegena, neskôr Hermana Dalyho alebo Schumacherovou kolekciou esejí Malé je krásne: Štúdia ekonómie, ako keby na ludoch zalezalo. Ako zdôrazňuje Jason Hickel, išlo o politickú voľbu medzi rešpektovaním ekologických limitov a sociálnou transformáciou, vrátane plnej dekolonizácie, alebo o obnovu akumulácie kapitálu prostredníctvom expanzie a moci. Príbeh neobmedzenej ľudskej vynaliezavosti v slobodných trhoch sa ukázal ako efektívnejší naratív než priznanie limitov rastu. Globalizácia produkcie, ťažby a trhov umožnila dočasne externalizovať ekologické a sociálne náklady na globálny Juh, čím sa v krajinách globálneho Severu vytvorila ilúzia oddelenia rastu od materiálnych a environmentálnych limitov (Singh 2021). Tento proces zároveň podporil disciplinárny model rozvoja, v ktorom sú krajiny hodnotené podľa schopnosti „doháňať“ rastové trajektórie centra. V tomto zmysle možno strednú a východnú Európu chápať ako semiperifériu, kde je rast podmienkou integrácie do globálneho trhu, nie garantom blahobytu (Chelcea a Druta 2016). Neoliberalizácia tak nielen obnovila podmienky akumulácie kapitálu, ale zároveň prehĺbila štrukturálnu závislosť štátov, trhov a inštitúcií od neustáleho ekonomického rastu.
Postupne sa tak rast premenil z politického nástroja na sebaudržiavací psychosociálny konštrukt, ktorý definuje moderný „zdravý rozum“ a pragmatizmus, no zároveň prehlbuje polykrízu. Výstižnou ilustráciou tohto myslenia je článok IMF z roku 2024 s názvom „We Must Change the Nature of Growth“ (Susskind), ktorý opakuje argument, že rast nepochádza z materiálneho sveta, ale z takmer nekonečného sveta ideí, a preto planetárne limity nepredstavujú relevantné obmedzenie. Takéto tvrdenia ukazujú, ako sa rast naturalizuje nielen ako politický cieľ, ale ako ontologický predpoklad ekonomického myslenia.
Rast sa tak mení z nástroja rozvoja na mechanizmus vynucovania: nekonečné preteky, v ktorých sa cieľová páska neustále posúva. Ospravedlňuje rozklad sociálneho štátu, verejných služieb a demokratických inštitúcií v mene konkurencieschopnosti závislej od rastu. Výsledkom je systém príliš veľký na to, aby padol, ktorý si vyžaduje opakované štátne zásahy a záchranné balíčky – privatizuje zisky a kolektivizuje straty.
Kulturna Hegemonia Rastu
Dave Gardner (tvorca GrowthBusters filmov) opisuje rast ako neoddeliteľnú súčasť kultúry rastu, súboru zvykov, postojov a presvedčení, ktoré formujú spoločné očakávania o tom, čo je normálne, žiaduce a možné. Pomocou analógie rozprávania príbehov pri ohni poukazuje na to, ako sa významy a hodnoty civilizácie tradične sprostredkúvajú prostredníctvom naratívov. Dnes tieto príbehy prichádzajú cez správy, politické prejavy, kampane a sociálne siete, ktoré neustále reprodukujú obraz rastu ako nevyhnutného, prirodzeného a prospešného cieľa spoločnosti.Ukazovatele rastu, najmä HDP, sa stali stabilnou súčasťou titulkov, politického jazyka aj akademického diskurzu. Ekonomické otázky sa zdajú byť nemysliteľné bez odkazov na rast, čo Matthias Schmelzer (2016) identifikuje ako historicky podmienenú normalizáciu špecifického meradla prosperity. V nadväznosti na koncept kultúrnej hegemónie Antonia Gramsciho možno túto naturalizáciu chápať ako kľúčový mechanizmus udržiavania rastového imperatívu ako apolitickej nevyhnutnosti. Ak je rast vnímaný ako „prirodzený“ jav, podobne ako prírodná katastrofa, jeho negatívne dôsledky sa stávajú ľahšie akceptovateľnými. Chudoba, bezdomovectvo či environmentálne ničenie sú potom interpretované nie ako výsledok politických rozhodnutí a redistribučných režimov, ale ako nevyhnutné vedľajšie efekty systému, ktorý vraj „nakoniec prospeje všetkým“. Rastový model tak uprednostňuje zväčšovanie „koláča“ pred otázkami jeho rozdeľovania. V jadre tejto logiky stojí meritokratický mýtus, podľa ktorého má každý jednotlivec rovnakú šancu zabezpečiť si blahobyt vlastným úsilím. Príbeh hyperúspešného podnikateľa, ktorý sa „vypracoval sám“, funguje ako ideologický nástroj zakrývajúci štrukturálne podmienky koncentrácie bohatstva a presúva systémovú kritiku na individuálne zlyhanie (Naudé 2024). Tento proces možno často čítať aj cez foucaultovský pojem governmentality ako internalizáciu disciplíny a sebariadenia (tiež „seba-optimalizácie“ alebo „sebakolonizácie“) v rámci rastového imperatívu.
Kolísanie ekonomického rastu v posledných dekádach zároveň odhalilo limity jeho legitimačnej sily. Neschopnosť naplniť vlastné sľuby vytvára priestor pre autoritárske reakcie – symptóm hegemónie v kríze. Prekonanie tohto stavu si nevyžaduje len politickú reformu, ale to, čo Gramsci nazýva „vojnou o pozície“: dlhodobý zápas o nové naratívy, inštitúcie a formy poznania, ktoré nehovoria v mene kapitálu, ale starostlivosti, ekológie a spravodlivosti.
Jedným zo zaujímavých prispevkov k narušeniu tejto epistemologickej stability priniesli J.K. Gibson-Graham vo svojej zásadnej práci The End of Capitalism (As We Knew It). Prostredníctvom feministickej politickej ekonómie dekonštruujú kapitalocentrické videnie ekonomiky a ukazujú, ako binárne opozície – napríklad produkcia/reprodukcia, globálne/lokálne či rozum/emócia – hierarchizujú hodnoty a marginalizujú praktiky starostlivosti, spolupráce a sociálnej reprodukcie (Gibson-Graham 2017). Rámec diverzifikovaných ekonomík, ilustrovaný metaforou ľadovca, poukazuje na rozsiahlu sieť nekapitalistických a alternatívnych ekonomických praktík, ktoré zostávajú skryté pod povrchom rastových ukazovateľov – obrázok 2. Tento prístup a jeho manifestácia v konkrétnych praktikách vytvárania komunitných ekonomík neposkytujú len kritiku rastu, ale otvárajú epistemologický priestor pre predstavovanie a praktizovanie iných foriem ekonomického života, založených na agencii, reciprocite a mnohosti možností prosperity mimo rastovej hegemónie (Cameron & Gibson-Graham 2022).
Ale inovacie!! Pomalost designom
Imperatív rastu je kľúčovým motorom antropocénu – éry, v ktorej sa ľudská činnosť stala dominantnou geologickou silou. Globálne využívame približne 1,7-násobok regeneratívnej kapacity planéty, prekračujeme planetárne hranice, vyčerpávame pôdu, oceány, lesy a biodiverzitu a zároveň prehlbujeme sociálne fragmentácie. Táto polykríza, prepletený uzol ekologických, sociálnych a ekonomických kríz, je poháňaná tým istým mechanizmom: rastom za každú cenu. Dominantnou odpoveďou politicko-ekonomického systému je koncept zeleného rastu, udržateľného podnikania a oddelenia environmentálnych dopadov od ekonomického rastu. Výskum v oblasti nerastu však tieto prístupy označuje za ekologicky a fyzicky nemožné. Na konečnej planéte nie je možné udržiavať ekonomiku, ktorá zostáva štrukturálne závislá (aspoň zatiaľ) od rastúcej materiálnej spotreby.
Kľúčovým predpokladom zeleného rastu je nádej na absolútne oddelenie, teda pokračujúci rast HDP pri súčasnom absolútnom poklese spotreby zdrojov a emisií. Dôkazy však nepreukazujú existenciu takéhoto oddelenia v rozsahu a rýchlosti potrebnej na splnenie cieľov Parížskej dohody. Naopak, zvýšená efektívnosť v rastovo orientovaných ekonomikách je spravidla využívaná na rozšírenie výroby a spotreby, jav známy ako Jevonsov paradox alebo rebound efekt, čím sa ruší akýkoľvek potenciál absolútneho zníženia materiálových a energetických tokov (van Griethuysen 2010; Hickel 2023). Redukcia environmentálnej krízy na oxid uhličitý ako dominantný ukazovateľ navyše zjednodušuje multidimenzionálnu sociálno-ekologickú krízu na technickú otázku emisií. Takýto prístup zároveň odvádza pozornosť od metabolických tokov kapitálu (Swyngedouw 2011). Atmosféra je komodifikovaná prostredníctvom uhlíkových trhov a špekulatívnych technických riešení, ako sú negatívne emisné technológie, bioenergia so zachytávaním uhlíka, priame zachytávanie uhlíka zo vzduchu či zvýšené zvetrávanie, ktoré by si vyžadovali územia porovnateľné až s trojnásobkom rozlohy Indie, prevažne na úkor globálneho Juhu (Jason Hickel v rozhovore pre Novara Media s Aaronom Bastanim, 2025).
Súvisiaci problém predstavuje slepá dôvera v inovácie ako autonómneho spasiteľa. Hoci technologická zmena je nevyhnutná, kapitalizmus systematicky smeruje inovačný potenciál k oblastiam s najvyššou mierou zisku, nie k spoločensky alebo ekologicky nevyhnutným cieľom. Technický talent je viazaný na reklamné algoritmy, plánované zastarávanie či luxusnú spotrebu, zatiaľ čo sociálne a ekologické inovácie zostávajú podfinancované (Howson et al. 2021). Inovácia sa tak v rámci imperatívu rastu stáva nástrojom ďalšej akumulácie kapitálu, nie obnovy alebo sociálneho zabezpečenia. Porovnávacie modelovanie klimatických trajektórií ukazuje, že nerastové scenáre dosahujú lepšie výsledky z hľadiska rizík, technologickej aj materiálovej uskutočniteľnosti než scenáre založené na vysokom oddelení alebo masívnom nasadení negatívnych emisných technológií (Keyßer a Lenzen 2021). Nerast sa opiera o mierne tempo zavádzania obnoviteľných zdrojov, nízku mieru oddelenia spotreby energie od HDP a minimalizáciu špekulatívnych technických riešení (Obrazok 2, zelená). Otázkou teda nie je, či inovácie odmietnuť, ale prečo vsádzať na rizikové trajektórie založené na ziskovosti namiesto bezpečnejších ciest orientovaných na prežitie a sociálny blahobyt.
Je potrebné urobiť zásadný rozdiel medzi katastrofálnou ekonomickou recesiou a plánovaným prechodom k degrowthu. Recesia je neúmyselné, chaotické zlyhanie ekonomík závislých od rastu, ktoré vedie k masovej nezamestnanosti, rastúcej nerovnosti a opusteniu environmentálnych cieľov v zúfalom boji o oživenie expanzie (Morgan 2020). Naopak, degrowth je definovaný ako plánovaná transformácia zameraná na zníženie materiálnej spotreby a súčasné zlepšenie ľudského blahobytu a rovnosti. Nerast zahŕňa strategické zníženie sociálne nepotrebnej výroby (napríklad vojensko-priemyselného komplexu a rýchlej módy) a zároveň zvýšenie dôležitých sektorov, ako je zdravotníctvo, vzdelávanie a verejná doprava. Prechod k nerastu, opisovaný ako revolučný a zdola nahor, vyžaduje postupný posun spoločenských hodnôt zameraných na spoločenskosť, radosť, kreativitu, koniec duality medzi človekom a prírodou a pocit spolupatričnosti (Akbulut, 2021). Navrhované postupy zahŕňajú stanovenie maximálnych príjmových prahov, 4-dňový pracovný týždeň alebo prerozdelenie práce na základe teórie sociálnej reprodukcie (Barca 2016).
Dôležité je, že nerast nie je programom všeobecnej úspornosti, ale skôr hlboko antikoloniálnym projektom. Zdroje zdôrazňujú, že požiadavka degrowthu je zameraná konkrétne na krajiny s vysokými príjmami, ktoré „prekročili svoj spravodlivý podiel“ na globálnom uhlíkovom rozpočte a materiálových hraniciach planéty. V prípade rozvojových krajín zdroje argumentujú za opak stagnácie: právo na autonómny rozvoj a celkové zvýšenie využívania zdrojov s cieľom zabezpečiť dobrý život pre všetkých (Hickel 2021). Znížením produkcie na severe má degrowth za cieľ ukončiť „atmosférickú kolonizáciu“ a nerovnú výmenu, prostredníctvom ktorej bohaté krajiny plienia zdroje a pracovnú silu juhu, aby podporili svoj vlastný rast. V konečnom dôsledku degrowth ponúka globálnemu juhu priestor na „odpojenie“ sa od imperatívov severného kapitálu, čo týmto krajinám umožňuje reorganizovať svoje spoločnosti na základe suverenity a sociálneho zabezpečenia podľa vlastných podmienok.
